Kopač kanálov

Rád cestujem vlakom, pretože tento druh cestovania má svoje čaro. Okrem toho, že sa človek vezie, môže zároveň robiť aj mnoho iných vecí, dokonca niekoľko súčasne. Ja napríklad sledujem bežiacu krajinu, čítam si a pritom sa často potajme venujem ešte jednej záľube, a to odpočúvaniu. Nerobím však nič nekalé, len vo všetkej počestnosti odpočúvam spolucestujúcich. Robím tak kvôli svojmu záujmu o človeka a priznávam, trocha aj kvôli inšpirácii. Vo vlaku odpočúvam najradšej, pretože tu sa jednoducho odpočúva omnoho lepšie ako v krčme. Netvrdím, že odpočúvanie v krčme nie je inšpirujúce, ale krčmové témy sa predsa len často podobajú ako vajce vajcu, a človek často odpočuje len dialógy o množstve vypitého alkoholu a o následnom stave neurónov opíjajúcich sa osôb. No a neexistuje nič horšie, ako keď sa človek usadí v krčme vedľa alkoholom opojených hlavohrudí, ktoré komunikujú len skloňovaním vulgárnych pomenovaní pohlavných orgánov a časovaním írečitých slovies, ktoré sú zase synonymom súlože.

K čomu má potom takýto rozhovor inšpirovať? Vo vlaku to je však iné. Človek má predsa len väčšiu šancu, že nenarazí na takto slaboduchých jedincov, samozrejme pokiaľ necestuje vo vlaku s ultrafanúšikmi futbal ového klubu. Pri normálnom bežnom cestovaní si však človek môže cestovanie a inšpirujúce odpočúvanie skutočne užiť. Stačí si len vybrať cieľ cesty, zakúpiť si cestovný lístok, nastúpiť, prejsť sa po vozni a nájsť si správny objekt. Najideálnejším objektom na odpočúvania je nejaká dvojica, pretože odpočúvať niekoho, kto sa rozpráva sám so sebou môže byť síce zaujímavé, no zároveň aj trocha nebezpečné.

Pred pár dňami som tak urobil. Vyhliadol som si dvojicu, a to skutočne veľmi zaujímavú. On bol Ind, ona Slovenka. Rozprávali sa po anglicky. Usadil som sa, a demonštratívne som otvoril noviny s cieľom vydať signál, že mojim úmyslom je len v tichosti si čítať aktuality. Samozrejme, že popri čítaní tlačových správ som bol pripravený aj precízne odpočúvať. Očakával som, že moje ucho bude potešené angličtinou s typickým indickým prízvukom. Mladý Ind ma však sklamal, pretože hovoril naozaj ľúbozvučnou angličtinou. Naopak dievča ma po prvých započutých vetách potešilo, pretože aspoň čiastočne naplnilo moju túžbu po prízvuku z Pandžábu. Ich rozhovor bol celú cestu naozaj zaujímavý a poučný. Ona mu približovala naše reálie, pričom preukazovala aj znalosti v oblasti slovenskej železničnej dopravy. To som fakt oceňoval nielen ja, ale aj indický mladík, ktorý jej kontroval príhodami z indických železníc.

Spolucestujúcu potom zaujala jazva na jeho čele. Keď jej v krátkosti rozpovedal históriu jej vzniku, ona predstavila tie svoje. Mala ich o dve viac. Také tie malé jazvičky z detských čias, často spojené s bizarnými príbehmi. Mladý muž chcel asi zaujať ničím iným ako jazvami, a tak z vrecka panske mikiny, kabelky, topanky vytiahol knihu. Cez okraj rozčítaných novín som sa snažil zachytiť názov a autora. Na červenej obálke stálo Robert Greene – The 48 Laws of Power. Nalistoval konkrétnu stranu a ponúkol mladú ženu, ako keď ponúknete dámu čokoládou z bonboniéry. Trpezlivo čakal, kým ponúknutý text prečítala, a potom sa jej zaujato a tak trocha presvedčený o pravdivosti napísaných slov opýtal: „is it true?“ . Ona sucho odpovedala: „yes“, určite si však mysliac, že len chlapa môžu zaujímať také taľafatky o zákonoch moci, a že len chlap bez rozdielu na to, z ktorej časti sveta pochádza, môže tak tvrdošijne trvať na nejakej pravde.

A potom vlak prechádzal cez dlhú obec.

Pri pohľade z okna sa mladý muž ozval: „Celkom pekné mesto.“

Ona mu odpovedala: „toto nie je mesto, toto je dedina“.

„Podľa mňa je to malé mesto“, trval na svojom, no ona mu oponovala: „ nie určite je to dedina“.

„Nemohlo by to byť malé mesto?“, opýtal sa.

„Nie, je to skôr veľká dedina“, tvrdo mu odvrkla.

A potom nastalo dlhšie ticho. Ona hľadela do okna a on zase do svojej knihy plnej právd o zákonoch moci. Rozhovor, a tým aj moje tajné odpočúvanie sa skončilo. Stále som sa však tváril, že čítam, pričom som sa v duchu trochu hneval. Hneval som sa na mladú ženu, ktorá tak tvrdošijne trvala na svojej pravde, aj keď musím uznať, že mala pravdu.