Prvé dni našej cesty trávime v Bangkoku – prevažne vybavovaním víz a nákupom vecičiek, ktoré by sme v ďalších krajinách len ťažko zháňali. Najbližsím cieľom nám je bývalé siamské hlavné mesto Ayutthaya, odkiaľ si na deň odskočíme do Lopburi…
Budík si spĺňa svoju úlohu – podarí sa mu zobudiť nás pred pol ôsmou. Už pri prvom kroku von z našej búdky nás ovanie chladný ranný vetrík, tak netypický pre thajské nížiny. Dvoma slovami Hanku presvedčím, že mikina a bunda by jej cez deň len zavadzala. K železničnej stanici sa preplavíme ľoďkou cez rieku Čao Praja, ktorá bola len donedávna rozliata na kilometre do oboch strán. Lístky zatiaľ nepredávajú – vraj až 15 minút pred odchodom vlaku – asi pre prípad, že by náhodou nešiel vôbec. Ten však mešká približne hodinu a tak sa obaja trasieme – ranný vetrík sme podcenili.
Pomalá jazda polohrdzavým terigáčikom do mesta Lopburi trvá asi hodinu a pol. Fádnu krajinu posiatu políčkami a polami ešte stále do značnej miery zatopenými spestrujú skalnaté a ostré hory pohoria Sangampeng po našej pravej strane. V tom si uvedomíme, že sme na izbe v Ayutthayi zabudli mapu Lopburi a tak sa chystáme na blúdenie. A skutočne blúdime – ba viac, než sme čakali.
Naším hlavným cieľom je „opičí chrám“, no keď sa naň pýtame miestnych, nedostávame žiadnu relevantnú odpoveď. Buď len mávnu rukou nejakým smerom, skôr takým, na ktorý netreba ruku veľmi ohýbať, takže tomu veľmi nedôverujeme, alebo sa tvária, že vôbec nerozumejú, o čo nám ide. Nakoniec stretávame aj dvoch bielych, no zdá sa, že sú v podobnej situácii ako my. Nakoniec tento starobylý chrám z 11. storočia, nesúci meno Phra Prang Sam Yod, nachádzame vcelku náhodou.
Keďže predavačka-kuchárka-čašníčka nehovorí po anglicky, necháme sa prekvapiť, čo nám prinesie. Hanka na moje prekvapenie do seba dá aj mäsový vývar – to už musela byť ozaj hladná. Ja pohrdnem pečienkou, inak zvládam.
Teraz v poobedných hodinách už šaty, kabelky, topanky ozaj nepotrebujeme, skôr len vodu a vodu, no spestríme ju aj pepsinou, ktorú vám tu pri kúpe prelejú do mikroténového sáčku a prihodia slamku. Chodenia bolo dosť, čaká nás cesta späť do kráľovskej Ayutthaye. Kým ráno sme čakali na vlak pol druha hodiny, teraz máme naopak šťastie: pýtame lístok a predavač až nezvyčajne rýchlo koná; trhá lístky a ukazuje von oknom na vlak škrípajci brzdami: „now!“