Po dlhsom vahani som sa rozhodol zverejnit na blogu svoj prvy mobilny prispevok. Vzhladom na inojazycne prostredie mojho PDA, na ktore si stale zvykam, budu mobil ne prispevky bez diakritiky. Snad to ich pripadnym citatelom nebude prekazat..
Tento den zacal skutocne priserne.. Teda, on tak v podstate zacal uz vcera, ked mi sef tesne pred obedom telefonicky oznamil, ze ho budem zastupovat na sluzobnej ceste do Pariza – odlet v utorok rano, navrat planovany na stredu v noci. Na tom by nebolo nic zle a za normalnych okolnosti by som bol byval vdacny za prejavenu doveru. Tento tyzden som vsak mal celkom podrobne rozplanovany a povodne neplanovana cesta situaciu mierne komplikovala.. Pochopitelne, flexibilita sa v zamestnani ocakava a rozculovat sa nad zlymi zmenami planu jednoducho nema zmysel.
Vecer som si zbalil do batoziny par potrebnych veci na oblecenie, pripojil mobil a PDA na nabijacky, obliekol si šaty, plavky, topanky nastavil budiky a hadam az nezvykle skoro zalahol. Zariadil som sa tak, aby som mohol kufor vziat so sebou na palubu lietadla a po prilete sa nezdrzoval cakanim na batozinu. Plan na rano bol jasny – vstat skoro, skontrolovat pripravene dokumenty, odviezt sa taxikom do kancelarie, rozoslat niekolko e-mailov, prezliect sa do obleku a vyrazit. Vdaka znovunajdenemu radiobudiku sa mi uspesne podarilo nezaspat 🙂 Po prebudeni vsak na mna trpezlivo a zlomyselne cakalo prve neprijemne prekvapenie dna – mobil oznamil, ze siet odmietla moju SIM kartu. Nepomohlo ani povestne vypnutie a opatovne zapnutie telefonu. Spomenul som si na Vianoce 2003, kedy mi SIM karta medzi sviatkami vypovedala poslusnost a bolo ju potrebne vymenit. Predpokladanu vymenu som teda chcel stihnut este pred odchodom na letisko..
Uz nejaky cas vsak pouzivam len jeden telefon, do kancelarie som sa teda musel napokon presunut trolejbusom. Po prichode prveho kolegu som sa dozvedel, ze nie som jedinym uzivatelom s problemom odmietanej SIM karty, bolo teda zrejme, ze pes bude zakopany niekde inde.. Vymenu SIM som pustil z hlavy a ponahlal sa k taxiku, ktory ma mal dopravit na letisko, za behu kontrolujuc doklady.. Na moje prekvapenie som v obale s prichystanymi papiermi nenasiel letenku. Zvycajne pouzivam elektronicku letenku, tentokrat mi vsak vystavili tradicnu, papierovu. Snazil som sa spomenut kedy som jej obal naposledy videl.. poziadal som teda sofera o bleskovu zastavku na adrese mojho bydliska. Ludom, ktori ma poznaju, budem asi zbytocne prezradzat, ze letenka sa napokon nasla predsa len v mojej batozine.. Po cely cas ma vsak najviac rozculoval nutene vypnuty mobil; niekedy sa clovek ani napriek dostatocnej priprave na stretnutie nevyhne potrebe zistit dalsie podrobnosti telefonicky ci SMSkou..
Na letisko sme napokon napriek zdrzaniu dorazili nacas, let vsak meskal takmer pol hodiny. Nepodarilo sa mi vsak vyhnut svojmu prekliatiu z niekolkych poslednych letov – za mnou sedela opat mlada rodinka s malym dietatom, ktore prakticky po celu dobu trvania letu plakalo. Teda, ono to nebol taky ten klasicky plac, skor zurivy rev az do vycerpania – az na maly detail: toto dieta s prehladom zvladalo revat v rezime, ktory umoznil dodrzat konstantnu intenzitu pocas poldruha hodiny letu. Uff! Dufal som, ze pri mojom „stasti“ ma v Parizi nebude cakat strajk zamestnancov verejnej dopravy – cestovanie taxikom som v tejto francuzskej metropole vzdal uz davno..
Nemusel si dlho váhať a nič by sa ...
Celá debata | RSS tejto debaty