Kopač kanálov

Odlepil pohlad od zaprasenej zeme, aby rozptylil svoje zaprasene myslienky.
Nez si to stacil uvedomit, pozeral do oci zeny.

Oci boli modre. Zena bola mlada. Na tvari ziadne vrasky. Damske oblecenie stylove, topanky, šaty, kabelky a novodobe.
Dlhe, na blond prefarbene vlasy odrazali napory vanku, ktory ich ustipacne nadvihoval.
Napoly zahalene prsia sa pohupovali v rytme chodze. Hore. Dolu. Hore. Dolu…
Nohy, odhalene prikratkou suknou, sa leskli na jarnom slnku.

Vsimol si cervene pery. Boli vlastne ruzove, len ruz na nich bol cerveny.
Na brade mala bezfarebne znamienko.
Neusmiala sa ked sa k nemu blizila. Ani sa nemracila. Akoby vobec nevnimala okolie.

Sudil.

Panicka, ktora sa vyoblieka do toho najdrahsieho co najde v obchodoch.
Miesto tvare nosi na ulici make-up.
Miesto hodin kreslenia kazde rano maluje rovnaku omalovavanku – svoju tvar.
Namiesto zapletania vrkocov svojej dcery kazde rano 2 hodiny zvadza boj s kulmou.
Namiesto manzela jej na manzelskej posteli pri nohach spava pudlik.
Aj na nom kazde rano skusa hreben a natacky.
Vacsinou to ale vzda skor ako dielo dokonci a odvedie pudla k specialistke.
Dcera travi omnoho viac casu s vychovavatelkou a pestunkou ako vlastnou mamou. Otca nepozna.
Mamicka vela krici ked sa na noc zamyka do svojej izby s cudzimi ujami.
Ujo potom vzdy zadychcany vlezie do sprchy a z mamicky v izbe je vidno len uhlik na konci cigarety.

Odvratil pohlad nalavo. Zaludok sa mu nadvihol. Vdychol dym z vyfuku starej skodovky.
Musel pohlad obratit na druhu stranu. Ked tak urobil, zastavil sa.
Zavrel oci a v duchu nadaval na svet.
Na pravej strane stala dcera panicky.
Na rukach niesla vonaveho pudlika…